Ako som skrotil príklepovú vŕtačku. Každý, kto býva v bytovom dome, pozná zvuk a kvílenie príklepových vŕtačiek. Každá rodina tesne pred alebo po nasťahovaní do svojho nového hniezdočka zaháji jeho prestavbu podľa svojich predstáv a táto činnosť je neodmysliteľne sprevádzaná i s nekonečným vŕtaním dier, osekávaním starých dlaždíc a obkladačiek a vysekávaním drážok na káble. Stupeň utrpenia susedov pritom závisí nielen od rozsahu rekonštrukčných prác, ale i od typu používanej príklepovej vŕtačky. A aktérom takéhoto neúspešného súboja so sériou rôznych typov príklepových vŕtačiek som sa raz stal i ja.


  Svoju prvú vŕtačku som dostal ako darček od otca ešte kedysi v hlbokom socializme. V obchodoch sa predávali výhradne výrobky tuzemskej firmu Narex a žiadne príklepové vŕtačky pre súkromníkov vtedy ešte vôbec neexistovali. A majstrom sveta a blízkeho okolia boli podnikoví údržbári, ktorí si po poobediach a víkendoch nosili služobné príklepky západnej výroby domov a vŕtali dieru za 5 Sk. Moja Narexka síce dokázala prekrásne vŕtať do dreva i do železa otvory do priemeru 8 mm, ale príklep alebo regulácia otáčiek pre ňu boli pojmy úplne neznáme. To, že na vŕtanie dier do múrov sa preto vôbec nehodí, som zistil až potom, keď som dostal od mamy úlohu zavesiť záclonovú garnížu nad okno a pri vŕtaní dierky do tehlovej steny obyčajným vrtákom do železa som s naivným údivom roztavil jeho hrot. 

  Nerezignoval som a investoval som do vrtáka s vídiovým hrotom. Tehly som tým síce po hrubom násilí pokoril, ale betónové múry mi aj naďalej so škodoradostným výsmechom odolávali. Zakúpil som preto východonemecký ručný dierkovač do betónu. Bol to masívny železný šesťboký hranol do ruky, ktorý mal v jednej podstave otvor na nasádzanie výmenných vysekávacích valcových nástavcov šírky hmoždinky s krížovými hlavami, zatiaľ čo druhá podstava slúžila ako nákova. Držal som ho vysoko nad hlavou v ľavej ruke, jemne ho pootáčal a súčasne pravou rukou do neho z celej sily trieskal kladivom. No a cca po 10 minútach tvrdej práce bola dierka hotová. Chybička bola len v tom, že už po niekoľkých úderoch som bol úplne spotený a vysilený. A zatiaľ čo svaly na pravej ruke mal zanedlho vypracované ako profesionálny kulturista, ľavá bola rovnako mľandravá ako pred vŕtaním, čo na mnou vtedy usilovne obletované nežné pohlavie nepôsobilo príliš dobrým umeleckým dojmom. 

  Investoval som preto do príklepového nástavca na vŕtačku. Bol to masívny upínací mechanizmus na vŕtačkovú hlavu s vačkovým prevodom, ktorý počas každej otáčky vŕtačky jeden raz vrtákom udrel. Keďže vŕtačka nemala regulovateľné otáčky a točila sa stále naplno, vrták sa len jemne chvel a drnčal, miesto toho aby udieral. Po domácky som si preto vyrobil tyristorový regulátor otáčiek, ktorí odrezával jednu pol periódu prúdu a časť druhej, čím umožňoval otáčky regulovať, ale výkon vŕtačky sa tým tak znížil, že miesto úderov stenu len ľahučko a nežne hladkala. Držal som ju nad hlavou a z celej sily tlačil do múra, takže spotený som bol preto zakrátko úplne rovnako ako pri ručnom vysekávaní a jedna diera trvala identicky cca. 10 minút, ale aspoň obe ruky boli zaťažované rovnomerne a rozdiely v svalstve oboch rúk sa rýchle vyrovnali. 

  Po tejto kulturistickej vložke som konečne pochopil, že môj problém dokáže vyriešiť iba pneumatická príklepová vŕtačka. Keďže u nás sa však za socializmu žiadne pneumatické príklepky nevyrábali, pri najbližšej služobnej ceste do ZSSR som zaskočil do špecializovanej moskovskej predajne Instruménty a investoval som svoje štvortýždňové diéty do jednej nelegálnej kópie príklepovej vŕtačky firmy Metabo, vyrábanej pirátsky pod názvom „Perforátor ručnój elektríčeskij". ZSSR bolo vtedy povestné výrobou lacných a nekvalitných elektrotechnických výrobkov, nelegálne kopírovaných podľa osvedčených západných vzorov. I ja som už predtým raz podľahol a kúpil som si holiaci strojček typu Moskva, ktorý bol vernou kópiou otcovho nemeckého Braun Sixtant, ale na rozdiel od jeho dokonalého holenia moje chlpy na brade vôbec neholil, len ich šklbal. Ale dúfal som, že tentoraz to už konečne bude dobrá investícia a panelové steny sa mi konečne podarí pokoriť. 

  Bol som veľmi príjemne prekvapený - vŕtačka dokázala hravo vŕtať diery do betónu i vysekávať drážky. Nikdy som ešte nemal toľko priateľov ako vtedy a každý z nich potreboval vyvŕtať zopár dier, resp. príklepku požičať. Napriek tomu sa okamžite vyskytol jeden závažný a neriešiteľný problém: sused staval dom, hneď po mojom príchode si ju nadšene požičal, za jediný víkend vysekal drážky na elektroinštaláciu v celej svojej novostavbe a vrátil mi ju so zlomeným úderníkom. A v živote som zrazu nikdy nemal toľko nepriateľov, ako keď som s výpožičkami a vŕtaním náhle skončil - nik neveril, že je naozaj pokazená a všetci ma ohovárali pre moju lakomosť. No a opravy a servis na nelegálne kópie nelicenčných výrobkov neexistovali ani vo vtedajšom perestrojkovom ZSSR, nieto ešte v satelitnej ČSSR. 

  Finančne vyčerpaný a osudom príklepovo vŕtačkovo ťažko skúšaný som si preto s ďalšími investíciami do vŕtacej techniky dal pokoj a dlhší čas som svoje šťastie radšej nepokúšal. Prišla však nežná revolúcia, v obchodoch sa zjavil dovtedy nevídaný sortiment tovaru a ani príklepové vŕtačky neboli výnimkou. Potĺkal som sa okolo výkladov obchodov s náradím a hnaný neukojiteľnou túžbou som nad širokým spektrom príklepových vŕtačiek priam slintal, ale poučený smutnými skúsenosťami z minulosti som sa ku kúpe príklepovej vŕtačky ešte dlho nedokázal odhodlať. Až som raz tomuto neodolateľnému pokušeniu pred tromi rokmi podľahol a k narodeninám som si v jednom nemenovanom hypermarkete kúpil v akcii búracie kladivo. Dierky do stien síce vŕtalo bez najmenších problémov, ale keď som týždeň po vypršaní polročnej záručnej lehoty (bola ešte prakticky nepoužitá) pri prerábaní bytu pri montáži novej kuchynskej linky (pre syna som v našom dome kúpil byt po neplatičovi - kým dorastie, hypotéka sa z prenájmu sama splatí) chcel vysekať drážku na elektroinštaláciu, už po 3 metroch mi zhorel motor od preťaženia. No a hypermarket mi samozrejme pozáručnú opravu zabezpečiť odmietol. A vtedy mi už definitívne došla trpezlivosť s príklepovými vŕtačkami i obchodnými praktikami hypermarketov a rozhodol som sa im to oplatiť. 

  Kúpil som si v ňom v práve prebiehajúcej akcii najlacnejšie búracie kladivo s plastovými ozubenými kolieskami. Vrčalo, točilo, búchalo. Po týždni poobedňajšieho prerábania bytu som tie prevody zodral. Síce ešte stále vrčalo a točilo, ale už nebúchalo. Reklamoval som ho, posťažoval som sa na ázijských výrobcov lacného nekvalitného tovaru a po overení závady mi pracovníčky bez akýchkoľvek námietok okamžite vrátili peniaze. Kúpil som si okamžite druhé také isté a ozubené kolieska som zodral pre zmenu už za dve poobedia. Použil som rovnaký reklamačný proces, moja čerstvé známe na reklamačnom oddelení už poruchu ani nekontrolovali a vrátené peniaze som okamžite investoval do v poradí už tretieho búracieho kladiva. Vydržalo síce až do konca rekonštrukčných prác, iba čo v nej začalo trochu škrípať, ale rozhodol som sa, že predsa nenechám nevyužité také užitočné známosti a nebudem si nechávať použité zariadenie s možným poškodením. Pre istotu som ho preto opäť reklamoval ako pokazené a ako starému dobrému zákazníkovi mi bez akejkoľvek kontroly opäť vrátili peniaze. 

  Kúpil som si za ne použitú repasovanú profesionálnu značkovú príklepovú vŕtačku. Časom si už odrobila svoje na byte, na chalupe, u početných susedov... Blíži sa jej už koniec dvojročnej záručnej lehoty a ešte stále prefektne funguje. Som s ňou neskutočne spokojný. Sviňa - nie a nie sa pokaziť. 

  A tak som teda konečne skrotil svoju v poradí už siedmu príklepovú vŕtačku a dal pritom hypermarketom to, čo im zaslúžene patrí.